Česká čítanka - Štefánik- Zápisník z Ecuadoru -

Predhovor

Predkladám našej verejnosti dosiaľ neznámy a iste veľmi cenný dokument vzácneho ducha nášho nebohého národného bohatiera dra Milana Rastislava Štefánika, spolutvorcu našej štátnej samostatnosti po boku Masarykovom a Benešovom, prvého ministra vojenstva, učenca svetového mena, človeka vznešených zásad a ideálov.

Dovoľujem si nazvať tento cenný a obsažný dokument prostým výrazom "Zápisník Dr. M. R. Štefánika z Ecuadoru z r. 1913", hoci obsahuje tiež niekoľko poznámok z iných miest; zväčša sú to poznámky v súvislosti s pobytom v Ecuadore.

"Zápisník" je prostý, malý poznámkový notes úhľadného formátu, 143 m/m X 103 m/m, v úplne bezvadné zachovalých čiernych mäkkých plátených doskách, hnedej jednoduchej predsádky; obsahuje celkove 116 strán drobne štvorcovaného papieru dobrej jakosti. Poznámkový papier je vo troch sošitoch; prvý obsahuje 40 stránok, druhý 36 stránok a tretí opäť 40 stránok. Pravdepodobne boly zo stredného sošitu dva listy, t. j. štyri stránky, vytrhnuté. Do Zápisníku bol vložený malý pijavý papier červenej barvy.

Na predsádkovom papieri, na prvej strane, v úhľadnej úprave je označená firma:

Correá & Ra Pozo
Arliogos Para Escriptorio
Livros commerciaes
Papelaria e Typographia
Telephone 953
Endereco telegraphico: "Ozo Par".
210, Rua do Ouro, 214 - Lisboa.

Okrem zaznačenej lisabonskej firmy je uvedená tiež obchodná značka výrobku 5-60-R a obchodná značka predajnej ceny : tl/uz-

Zápisník si kúpil Štefánik pravdepodobne v Lisabone pri zastávke na ceste cez Dakar v Šenegalsku v Afrike do Rio de Janeira, ktorú konal v lete 1912 za účelom pozorovania zatmenia slnka v Brazílii, súc šéfom francúzskej vedeckej výpravy.

Zápisky Štefánikove sú zaujímavé nielen po stránke formálnej, ale najmä vecnej, svojím bohatým obsahom.

Uvediem niekoľko poznámok najprv k formálnej stránke Zápisníku.

Nepatrná časť poznámok je písaná tužkou, ostatné sú písané perom.

Na prvých stranách značne sú zastúpené výrazy francúzske: nepatrne je užitá angličtina (uvedený je nadpis akéhosi vedeckého diela, ktoré pravdepodobne vypracovala vedecká výprava Columbijskej univerzity na Galapágoch), ďalej niekoľko poznámok a názvov označujúcich plavbu, prípadne názvy plavebných spoločností. - Francúzština je užívaná bežne v súvislosti so slovenským textom, v ktorom sú vedené poznámky Štefánikove.

Slovenčina Štefánikova nesie badateľné stopy rodného kraja, rodných Košarísk. Poznávame z nej vôňu osobitného svojrázu rečového. Pravopis Štefánikov má niekoľko zvláštností: často neoznačuje infinitívné (neurčitkové) tvary mäkčeňom: poznat (20.) prenajat (24.) trvat (25.) smet (26.) chcet (31.) napísal (39.) hovorit (40.) dávat (47.) podujal (48.) pracovat (91.) atď. velice četne; neužíva mäkčeňu ani u mnohých podstatných mien rodu ženského: čiast (20.) nemravnost (26.) žiadost (32.) hrdost (33.) spoločnost (41.) prepastou (47.) rychlostou (47.) alebo aj v iných výrazoch : štastny (47.), nadra (47.), dalej, den, penazí, vítazí a iné. V uvedených tvaroch možno badať tvrdú výslovnosť rodného Štefánikovho kraja; podobne aj v ďalších výrazoch: penazí (94.), vítazí (99.), vyrídí (56.), vyrídil (94.), pamatný (55.), retazi (89.), snah, zbranami, ako aj Esmeraldu (103.) ako tvar 7. pádu jednotného počtu, dostatočne dosvedčujú Štefánikov vzťah k domácemu dialektu. Ťažším problémom bolo užívanie i a y: niektoré tvary chybné si Štefánik opravil sám, v iných bol nedôsledným. Nie je snáď účelom vydania Zápiskov rozoberať iba pravopisnú stránku, pokladám ju za podriadenejšiu, lebo viac si cením hodnoty ich obsahu. Preto tiež nedôslednosti pravopisné som opravil, niektoré zvláštnosti som uviedol v užitých tvaroch v poznámkach pod čiarou.

Slovenčina Štefánikova má aj četné výrazy české, ktorým navyknul v dobe štúdií v Prahe aj častou živou korešpondenciou s českými priateľmi. Poznamenávam len niektoré výrazy: obtíže, prokouknul, sklep, blechy, poledne atď.

Niektoré výrazy Štefánik si tvoril sám z francúzskych slov, prípadne latinských. Pre laika by boly niektoré výrazy nejasné bez vysvetliviek; uvedené sú na konci diela.

Výrazov anglických je v zápisníku veľmi skrovne, viacej je výrazov francúzskych, najmä v dobe od 30. VIII. 1913 do 26. IX. 1913 zaznačenej na prvých stranách (str. 17-21). Vysvetľujem si to v tom smysle, že Štefánik bol stále odkázaný na francúzsky rozhovor a jednanie; tento ráz preniesol sa aj do poznámok. Keď opäť bol sám a žil pre seba a svojej dôvernosti, cítil a myslel rodným duchom slovenským; preto písal aj slovensky zápisky.

Slovenské poznámky iste si viedol aj z iných vážnych dôvodov: aby obsah ich nebol tak ľahko prístupný cudziemu okoliu. Poznámky maly veľmi dôležitú cenu dokumentárnu pre neskorší referát jeho v Paríži.

V poznámkach sú užité tiež dve latinské príslovia: jedno je zaznamenané dňa 17. nov. 1913. (str. 23), druhé dňa 26. dec. (str. 101).

Načrtol som charakteristiku ohľadom jazykovej stránky; treba poznamenať ešte niečo veľmi dôležitého k písmu Štefánikovmu. Poznámky nesú stopy chvatu aj kľudu, zdravia aj ťažkých kríz. Niekde sa prejavuje jeho známe, typické, vyrovnané písmo silných ťahov, na mnohých stránkach badať ozaj len najväčší chvat a rozrušenosť, ktoré dodávajú niekde písmu nečitateľnosti a nejasnosti. V celku možno prečítať celý rukopis Štefánikov až na niekoľko záhadných výrazov, ale tie sú jedinečné. Nepodarilo sa mi vôbec rozlúštiť asi desať výrazov, ale smyslu a podstate celku vôbec to nijako neuškodí.

Prirodzene, že šiffrované telegramy Štefánikove uvádzam bez pokusu o nejaký výklad, prípadne rozbor. Kde sú telegramy francúzskeho textu, sú náležité preložené. Patrí táto poznámka síce do ďalšieho výkladu, ale uvádzam ju teraz, aby bolo jasné, že šiffrované telegramy nerátam do počtu nerozlúštených výrazov Štefánikovho rukopisu.

Obsahu Zápisníku treba venovať tiež niekoľko poznámok. Okrem informatívnych poznámok o hoteloch sú tu bohaté a ozaj bystré charakteristické obrázky z pozorovania krajín, miest, ľudí, kultúry, dojmy pôsobivé a cenné, ďalej vedecké pozorovania na mori z oboru astronómie aj fyzikálneho zemepisu, meteorológie. Bohaté je zaznamenaná stránka spoločenského styku s priateľmi a známymi, s oficiálnymi osobnosťmi aj dámskou spoločnosťou, pozorovanie života a kultúry v Ecuadore. Verne vylíčil postup organizovania vedeckej práce za spolupráce riaditeľa hvezdárne Tufiňa a ing. Cruza, Alvareza, ministra výučby Intriaga a jeho sekretára Morena. Fotograficky verne je zachytený celý postup diplomatického jednania s officiálnymi osobnosťami republiky Ecuadoru: prezidentom Plazzom, ministrami Intriagom, Dillonom, Peňaherrerom, direktorom pošty Destrougeom, policajným prefektom atď., za spolupráce dra Reinbourga a francúzskeho ministra (vyslanca) Francastela.

K uvedeným bohatým podrobným poznámkam treba pričleniť charakteristické poznámky Štefánikove rázu intímneho ; jeho úprimný vzťah k rodine, pamiatke otcovej, mamulenke, sestre Olinečke, bratom aj druhým sestrám, rodnému kraju, Slovensku, ľudstvu, dobrým priateľom v Paríži, najmä sl. Janssenovej, ďalej k dru Dušanu Makovickému v Rusku atď.

Štefánik nikdy nezabúdal, že je synom porobenej slovenskej pôdy ... Aj v ďalekej cudzine bol verný Slovensku, myslel naň a chcel mu byť užitočnejším v cudzích službách. A nesklamal sa! ..

Nezabúdal ani sám na seba; jemnými črtami zaznačil vlastné duševné rozpoloženie, bôle a strasti; je to ozaj spoveď ušľachtilej duše .. .

Dľa stručného výčtu obsahu zápisníku oprávnene možno hovoriť o jeho skutočnom bohatstve a hodnote. Máme síce od Štefánika pekné vylíčenie jeho prvého výstupu a pobytu na Mont Blancu, ale tieto zápisky prinášajú vôňu tropickej bujnej vegetácie z krajov večnej rovnodennosti, o ktorých dosiaľ sme mali veľmi málo pôvodného v našej spisbe. Preto plným právom môžeme nazvať jeho Zápisník tiež vzácnym a hodnotným obohatením našej pôvodnej tvorby literárnej zs oboru cestovateľského. Som presvedčený, že by bol Štefánik, keby dnes žil, Zápisníku dôkladne využil k mnohým pojednaniam nielen vedeckým ale aj umeleckým. Podnetov, postrehov, charakteristických čŕt, obrázkov a látky poskytuje veľké bohatstvo.

Preto dnes s výrazom piety uverejňujem s láskavým svolením našej milovanej babulenky, mamičky Milankovej, jeho Zápisník, aby naša verejnosť mala možnosť oboznámiť sa s jeho životným dielom a úkolom, ktorým bol poverený takmer v predvečer svetovej války v Ecuadore.

Doba, ktorá je zaznamenaná, je pomerne len malý výsek zo života Štefánikovho, ale preca platne a hodnotne prispieva k poznaniu jeho osobnosti a práce.

Ako som poznamenal, zakúpil si Štefánik Zápisník v Lisabone pred cestou do Brazílie, ktorá spadá do druhej polovice mesiaca augusta 1912. Niečo málo z uvedenej cesty si zaznamenal, a síce dni 1., 2. a 3. septembra. Sú to stručné poznámky; majú vzťah k pobytu v Dakare v Senegalsku, v západnej Afrike.

Odtiaľ pokračoval ďalej do Rio de Janeira, kde bol privítaný slávne vládnymi činiteľmi. Pretože z tej doby máme len stručné poznámky v Zápisníku, objasní nám viacej rodinná korešpondencia, lístok rodičom zaslaný 27. VIII. 1912 z Lisabonu na Košariská a švagrovi Eugenovi Hajtšovi, učiteľovi vo Spišských Vlachoch, tiež z Lisabonu pred odjazdom do Brazílie.

Mr Ma Štefánik,
Košariská, p. Berezó
Nyitra v. Hongrie.
Lisabon 27. VIII. 1912.

Drahí rodičovia, šťastlivo sme sa dostali do Lisabonu; odpoludnia ideme ďalej o týždeň budeme v Senegalsku - v Dakaru. Súčasne Vám posielam list. - Váš milujúci Vás syn Milan.

Všetkých našich bozkávam.

(Pohľadnica nesie značku a nadpis: No 87. M. T. Lisboa- Vista da Graca).

Spomenutý list v rodinnej korešpondencii nie je zachovaný, pravdepodobne bol asi zničený vo válke, keď mamička Štefánikova diela v Palánke (dnes SHS.) u syna Igora; tam často pocítila pečlivú starosť maďarskej žandamerie. Preto aj čiastočne korešpondencia Milanova bola zničená. Škoda, veľmi škoda cenných dokladov! Nebolo ovšem pomoci!

Lístok odoslaný švagrovi Eugenovi, ktorý mal jeho sestru Oľgu, nesie stopy bôľov a starostí:

Eugen Hajtš
Szepes Olaszi Hongrie.
Lisboa (Lisabon) (bez data).
Drahý Eugenko, milovaná Olinka a detičky, tak som utrápený, ubolený! Vyrozprávam Vám to na jeseň (koncom novembra) až sa navrátim. Teraz cestujem do Brazílie, kde budem pozorovať zatmenie slnka. Menovaný som šéfom tejto vedeckej výpravy. Napíšte mi: "Štefánik, Observatorio Rio de Janeiro, Brazil. Rád bych Vás videl a Vás vyobjímal. Váš milujúci Vás Milan.
(W. 7 M. F. Lisboa - Vista da Graca).

Ako poznávame, Štefánik podnikal cestu do Brazílie za okolností veľmi ťažkých, najmä po stránke zdravotnej. Kľudu vnútorného mal tiež málo, preto túžil po oddychu. Dôvernejším bol k sestričke; rodičom nechcel iste pôsobiť zbytočné starosti.

Cestu cez Dakar a Atlantický oceán šťastne výprava skončila. Lístok zaslaný rodičom v deň pristania v Rio de Janeiro dňa 10. IX. 1912 sdeľoval:

Mr et Mme Pavel Štefánik,
Košariská, p. Berezó,
Nyitra v. Hongrie Europe.
Rio de Janeiro 10. IX. 1912.

Drahí rodičovia, práve sme zastali v krásnom prístavu Rio de Janeiro. Mám veľkú prácu a starosť s mojimi bednami, ktoié vážia mnoho tisíc kg. Vítajú ma tu officialne. Odpíšem Vám ešte dnes. Bozkáva Vás Váš syn Milan.

(Sľúbený dopis tiež nie je zachovaný).

(Dopisnica je velice pekný obrázok prístavu Rio de Janeiro; pohlad s pevniny cez utešenú partiu výstavnej štvrti pod homolovitými kopcami na drobné ostrovy pred prístavom. Rio de Janeiro, Vista tirado do cume do Corcovado).

Máme tak aspoň stručne zachované, ako Štefánik sa dostal do prístavu. Tento milý lístok nám mnoho rozpráva. O ďalších jeho osudoch, o práci, vedeckom pozorovaní atď. nemáme zachované podrobnejšie zprávy v rodinnej korešpondencii, zachoval sa nám len stručný lístok adresovaný švagrovi Eugenovi Hajtšovi.

Lístok je bez dáta, ale hovorí jasne:

Moji drahí, vraciam sa do Európy, naskore Vás navštívim. Som dosť zdravý. Bozkávam Vás vrúcne Váš Milan.

(6 Aveni da Central - Rio de Janeiro).

Ďalších zpráv z rodinnej korešpondencie z tohoto obdobia postrádame.

Skutočne bol Štefánik v decembri 1912 doma; boly to posledné jeho šťastné vianoce. Vtedy ešte žil jeho milovaný apenko... V mesiaci apríli 1913 zomrel - a s ním odišlo mnoho. Návšteva chorého otca a účasť na jeho pohrebe boly posledné návštevy Štefánikove v rodných Košariskách a u rodiny vôbec.

Odobral sa od všetkých - na veky . . .

Dľa uvedeného je zaznamenaná z r. 1912 len nepatrná časť jeho ciest. Bohatšie a sústavnejšie sú záznamy z r. 1913. Začínajú 30. VIII. odjazdom z Havru a končia až 1. januára 1914. Nie sú ale postupne zaznamenávané všetky dni: niekedy vypadol deň - dva, prípadne aj viac. Po 30. VIII. je zaznamenaný až 5. IX., vynechané sú dni od 6.-10. IX., ďalej 12. IX., 20., 21., 22. IX. a od 27. IX. od 16. X. 1913. Po 17. X, vynechané sú dni až do konca mesiaca. A z mesiaca novembra zaznamenané sú : l., 5., 8., 13., 15., 16., 17., ostatné dni sú vynechané až do 25. XI.

Dňom 26. XI. počínajú Zápisky opäť sústavne a nie je už vynechaný ani jediný deň. Zaznamenávané sú postupne všetky dni, niekedy je aj pripísaný deň (pondelok, utorok atď.) Niektorý deň zaznamenával si Štefánik stručne, inokedy velice podrobne; záležalo na bohatstve dojmov, na práci, pozorovaní, jednaní a najmä na zdravotnom jeho stave atď. - Dni od 26. XI. sú zaznamenávané pečlive a podrobne v hodinách aj v minútach. Bolo to iste treba v záujme dôležitosti poslania Štefánikovho v Ecuadore.

Kraje, ktorými r. 1913 Štefánik prešiel, cesty, ktoré vykonal, sú ozaj svetové. Sledujme len stručne:

(30. VIII.) Havre (Francia) - New-York (Spoj. Štáty) - Buffalo - odtiaľ navštívil vodopád Niagaru - Chicago - Los Angeles v Kalifornii - San Francisco - Tahiti (Papeete); odtiaľ 17. X. do San Francisca - ďalej cez New Orleans do Colonu - Panamy (Balboa) - Buenaventura (v Columbii) - Quayaquil a Quito (v Ecuadoru). Počiatkom januára 1914 cez Quayaquil a Colon opäť návrat do Európy, aby sa - vraj v 3-4 mesiacoch - opäť vrátil do Ecuadoru. K tomu ovšem nedošlo, lebo bol na jar 1914 veľmi vážne chorý a podrobil sa nebezpečnej operácii v Angers. Odtiaľ sú aj posledné zprávy jeho rodinnej korešpondencie predválečnej. Stručné záznamy objasňuje a doplňuje nám zachovaná rodinná korešpondencia:

Los Angeles 14. IX. 1913.
Mr Mme E. Hajtš,
Szepes Olaszi Hongrie E.

Moji drahí, už som v Kalifornii a o dva dni odplávam do Tahiti. Píšte mi po obdržaní tejto karôtky "Palace Hôtel, San Francisco, Call" kam sa navrátim počiatkom novembra. Potom pôjdem do Mexika, Panamy, Ecuadoru, opäť budem v Európe vo februári. Vrúcne Vás i detičky bozkáva Váš milujúci Vás Milan.
(Obrázok: San Gabriel Mission, near Los Angelos, Cal.)

Obrázok lodi
pod ňou šípka
s poznámkou "moja kabína"
ON BOARD
UNITED FRUIT COMPANY S
S. S. "SIXAOLA"

V Mexickom zálivu (12 sev. šírky a 82 délky)

12. nov. 1913.

Drahá mamulka,

loď je trochu pokojnejšia, použijem tejto chvílky ku krátkemu dopisu. Už piaty deň som na mori od kedy som opustil Nový Orlean - zajtra odplávame do republiky Panama (prístav Colon) kde počína totéž meno nesúci kanál.

So San Francisca jachal som cez zajímavé kraje Californie potom prapodivné púšte Colorada - Texasu.

Kde-tu vidno Indiánov, ich prastaré sídla, hieroglyfmi dosiaľ nerozluštenými pokryté jaskyne v blízkosti dráhy, jazdci, stáda, slovom videl som kraje, o ktoiúch toľko počítal som v mladšom mojom veku. No žiadne nebezpečie nás nepotkalo, ba ani nám nehrozilo.

Vlak jachá s istotou. Mimo spacích vagónov pozostáva z pohodlnej jedálne, salónu, čitárne, fajčiarne a veľkej odokrytej terrasy (na samom konci) kde sú umiestnené pohovky. Mimo baru je tam aj holič, cukráieň atď.

V Európe niet takého pohodlia, ale ani ho niet zapotrebí - priestory sú príliš malé a stanice sú husto v našej malinkej Európe. No bol som preca rád, keď na piaty deň dorazil som do Nového Orleanu, lebo môj zdravotný stav je veľmi biedny a stravy mne primeranej nemám.

Nový Orleans bol ešte za Napoleona čiasť veľkej francúzskej kolónie. Keď však francúzska flotta zničená bola Angliou, nemohli viac uhájiť túto bohatú provinciu pred pažerákom súpera, preto Napoleon sa odhodlal prepustiť "Lusianu" (meno štátu) Spojeným Štátom za 60,000.000 f r. Trebárs v tej dobe bola to veľká suma, je ona nesmierne nízka v porovnaniu k velikosti a ohromnému bohatstvu, ktoré reprezentuje.

Videl som menovite prekrásne polia, kde sa rodí bavlna a cukrová trsť.

Za to čiastka Ameriky je dnes už hodne zľudnatelá, kdežto v západných štátoch len zriedka vidno dajakú osadu.

Nový Orleans je jedno z pekných modernejších miest.

Má asi 400.000 obyvateľov. Ešte nestratilo úplne francúzsky charakter: má francúzsku operu, franc. štvrť, mená ulíc a dosť franc. hovoriacich obyvateľov. Pôda je na hladine a pod hladinou mora, preto kanalizácia je takmer nemožná.

Rieka Missisipi, ktorá pretína mesto, takmer ani netečie - je to skutočný morský záliv 600-900 m široký a asi 16 km dlhý až ku vlastnému molu kam vteká zbudovavše komplikované delty jako Nil. V cintoríne nemožno kopať hroby pre vlhkosť, hroby sú nad zemou vymurované.

Cesta cez záliv Mexický uplynula bez zvláštnych príhod. Zajímal ma silný morský prúd, ktorý tu tvorí v morí pravú rieku. More zpočiatku kalné neskoré zmodrilo - pozdejšie malo barvu temnú, fialovú, z ktorej sa občas vyhodia lietace ryby, aby sa takto zachránily pred žralokmi ich prenasledujúcimi.

Boli sme ďaleko - ďaleko od pevniny - naraz vidím: malinké vtáčatko, zaviate silným víchrom vysilené sadá na palubu dva metre odo mňa. Chudiatko tak tesklivo sa na mňa dívalo. Strážil som, aby žiadon z cestujúcich neplašil unaveného hosťa. O chvilku vyletel na stažeň a teraz cestuje s nami bez toho, aby si vymenil lístok. Je to jediná bytosť, ktorá ma pripútala v tomto zbesilom obchodnom americkom svete.

Vzpomínam na New York - na nášho Palka.

Býva teraz v New Yorku, má spoločný byt s jednou myjavskou rodinkou (sú krstný jeho druhej dcéry, ktorá Palkovi zomrela pred rokom). Byt je slušný, čistý. Tá Myjavka urobila na mňa dobrý dojem. Palkova žena je poriadna, pracovná. Zasluhuje si našej úptimnej lásky rodinskej. Ona pracuje, a Palko taktiež, našiel som mu miesto v redakcii Amer. Slováka (Orbach). Palko sa nič nezmenil. Je veselý, dobrú má barvu a mnoho plánov. Rád by do Európy - na Myjavu. Vraj prevzať Cádrov restaurant. Možno, že by to nebolo zle. Amerika nenie pre neho.

To jeho malé dievčatko je jako z cukru. Veľmi vtipné, pekné, roztomilé a slušné. Z Košarišťanov som žiadneho nevidel, lebo som hneď odjachal k Niagare a do Čikága.

Z Panamy Ti zase pošlem slovíčko. (Písal som Ti aj z Nov. Orleanu.)

Bozkávam milé deti Elenku, Miloška, Ilonku, Lacenka, Marinečku, Babičku a Teba, drahá milovaná mamulenka.

Pozdrav rodinku a priateľov. Tvoj syn Milan.

Adresujte:

Štefánik astronome Quito
Republique de l' Equateur, Amerique du Sud
"Consulat de France".

Obálka : Exped. Štefánik, 6 rue Leclere Paris 14 C France
Raz: New Orleans (5 známok 1 centových) Novi 8 12 PM 1913 Madame Alb. Štefánik
Miava
Nyitra megye
Hongrie
Europe

Milý lístok zasiela svojim drahým z Panamského kanálu. Písal ho pravdepodobne v Balboa, lebo to by sa shodovalo s obsahom zápiskov.

Mr Mme Hajtš
Spišské Vlachy (!)
Hongrie - Europe.

Moji drahí, prešiel som Panamskou úžinou a sadám na loď, ktorá ma preplaví do Guayaquilu. Je to nová vedecká cesta, ktorú konám. Avšak nemám zdravia. No dúfam, že to prekonám. Vrúcne Vás bozkávam i detičky a som Váš Milan.

Píšte: Quito, république Ecuador (aux bons soins du Monsieur le Minister de France) Amerique du Sud.

(Pohľadnica: Looking into Gatun Lake from lock Gates).

Keď pozorne pozreme na mapu Ameriky a priľahlej Oceánie, obdivujeme výkony Štefánikove ako ozaj jedinečné! Muž s podlomeným zdravím temer stále sa pohybuje na mori, strieda oblasti večného tropického žiaru s krajom miernym, Európu za Ameriku a Oceániu, roviny a moria s vysokými polohami - Quito (2850 m) atď. Ohromné duševné a fyzické vyčerpávanie nezdoláva slabú konštrukciu jeho tela. Vzdorovala všetkému a prekonala aj kríze veľmi vážne ...

Obdivuhodný muž oceľových nervov, pevnej vôle a vznešených zásad bol vždy víťazom. Akoby vlastný úkol životný čakal splnenia - a obeti najvyššej ... na pôde milovanej - osvobodenej ...

Z celkovej oblasti, ktorú Štefánik navštívil, najpodrobnejšie opísal New Orleans, prieplav Panamský a priľahlé mestá Colon a Panamu, ďalej hlavné mesto Quito v Ecuadore.

Prieplav Panamský zaujímal Štefánika ako naturalizovaného Francúza aj ako učenca. Veď tam bola tiež stopa usilovnosti francúzskych podnikateľov a projektantov, veda a finančná sila francúzskeho kapitálu zanechala tam nielen tragické, ale aj čestné dedictvo ... Štefánik navštívil Canal vtedy, keď práce spojené s dokončením boly takmer skončené. Únia slávila vtedy velké víťazstvo nad hmotou a neprekonateľnými prekážkami. Dňa 10. októbra 1913 za veľkých ceremonielných slávností prezident Wilson elektrickou iskrou zapálil podkop pri Gamboa - poslednú prekážku v ceste ... A dňa 17. novembra, keď Štefánik ocitnul sa opäť na šírom Tichom oceáne, prešla prieplavom, dômyselne vybudovaným, prvá loď - francúzska, pozostatok z prvých prác francúzskej spoločnosti (Companie Universelle du Canal Interoceánique de Panama).

Poznámky Štefánikove z týchto miest sú ozaj zaujímavé a bystrého úsudku. Netreba upozorňovať na Štefánikovu "lásku" k Únii, ľahko ju pochopujeme z vlastných slov. Svetová válka ale opravila jeho pôvodný názor.

Najbohatšou časťou Zápiskov je pobyt Štefánikov v Quite, hlavnom meste republiky Ecuadorskej, kde pracoval vo veľmi dôležitom poslaní vedeckom aj diplomatickom. - Časové je najobsiahlejší a najpodrobnejší, látkou najbohatší a podaním najpresnejší.

Dňa 17. novembra v pondelok na šírom Tichom oceáne Štefánik začína poznámky o tejto ceste. Retrospektívne vracia sa v myšlienkach do minulých dní, spomína na cestu z Tahiti do San Francisca, New Orleansu, Colonu a Panamy a zachyťuje veľmi výstižne, hoci letmo výlet do Culebry, uvažuje o prieplave, jeho budúcnosti, všíma si života nielen v Colonu ale aj v Paname, v celku štyri dni pobytu od 13. XI. do 16. XI. Potom opäť pokračoval v ceste loďou "Chili" do Quayaquilu.

S tejto cesty máme zachytený len jedon deň. Nebola snáď pre Štefánika nijako pôvabná, venoval sa preto zachyteniu a zaznačeniu bohatstva dojmov z dní minulých. Vzdušná línia Panama Quayaquil je asi 1250 km. Loď "Chili" na ceste zastavila tiež v prístave Buenaventure (Columbia), kde sa pravdepodobne tiež nejakú dobu zdržala a pokračovala v ceste ďalej; tak aspoň môžeme z poznámok Štefánikových poznať, lebo na str. 88. spomína a poznamenáva určitý dojem z tohoto prístavu. Možno, že aj v iných prístavoch loď zastala, najmä bola-li to loď poštovná. Preto pochopíme, že cesta bola trocha zdlhavá, v porovnaní s cestou San Francisco-Papeete (Tahiti) temer 3.660 míl, (6.770 km.) vykonanou v dobe 17. IX. - 28. IX.

Do Quayaquilu pravdepodobne Štefánik došiel okolo 20. XI., kde tiež asi nocoval a druhého dňa nastúpil cestu železnicou do hlavného mesta Quita, sídelného mesta vlády, prezidenta a najvyšších úradov. Vzdialenosť železnicou Quayaquil-Quito je asi 450 km ; vykonal ju asi vo dňoch 24-25. XI. a ubytoval sa len predbežne.0.1 Nasledujúceho dňa riadne sa ubytoval v hotelu Froment s potrebným spoločenským zariadením.0.2 Zpočiatku obýval Štefánik dve miestnosti: ložnicu a salonek s balkonkom, neskoršie, v dobe opráv v hotelu, sa presťahoval do inej izby, ale len na krátko, lebo skoro odcestoval do Francie.

Republika Ecuador, asi 4X väčšia ako ČSR, stala sa predmetom pilnej pozornosti francúzskych kruhov politických aj obchodných, najmä od doby otvorenia prieplavu Panamského. Aby nemusela byť Francia nijako závislá na Únii v otázke zásobovania lodí uhlím v prieplave, hľadala určité vzťahy s Ecuadorom. Opierny bod čiže základňu Francia mala v oceáne Atlantickom, ale v oblasti Tichého oceánu - až v Oceánii, vzdialená Tahiti. Bolo nutné hľadať bližšie pevné základy zásobovania v oblasti prieplavu. Výsledkom štúdia tohto problému bolo uznanie dôležitosti získať Ecuador po bok Francie, aby za hospodársku pomoc poskytnul záruky v dôležitej tejto otázke: úplnej nezávislosti na Únii pri ceste prieplavom Panamským. Vtedy politické a obchodné kruhy francúzske tiež zdôraznily eminentný význam ostrovov ecuadorských, Galápagos (Želvích), vzdialených asi 900 km, západne od pobrežia Ecuadoru. Vcelku je to desať väčších a tricať malých ostrovov v rozlohe asi 7640 km, nepatrne obývaných.0.3

Do dôležitého jednania zasiahla osobnosť Štefánikova ako ozaj najpovolanejšia Sám sa dlhší čas zaoberal myšlienkou organizovať službu meteorologickú v Oceánii, ako aj uskutočnením plánu veľkolepej siete T. S. F. nielen na Tahiti, ale aj v celej Oceánii. Ako muž znalý sveta, učenec svetový a obratný jednateľ vo vážnych veciach vedeckých aj iných, získaný bol podsekretárom ministerstva obchodného námorníctva p. Anatolom de Monzie,0.4 aby podnikol vedeckú cestu do Ecuadoru prípadne aj na ostrovy Galapagos a prispel Francii uskutočnením svojich veľkých snov: organizáciou meteorologickej služby, astronomického štúdia aj T. S. F. a diplomatickým poslaním.

Štefánik rád a ochotne prijal významné poslanie vo službe vedy aj diplomacie. Cesta bola uskutočnená obetavosťou významných činiteľov aj vlády.

Treba dobre si povšimnúť, ako Štefánik cestoval do Ecuadoru. Nenastúpil cestu priamo, ale najprv cez New York do Los Angeles a San Francisco do Papeete, kde pobudnul asi 3 týždne, neskoršie zpäť do San Francisca a cez New Orleans - Colon - Panamu do Quita. Vzdialenému pozorovateľovi vidí sa riešenie snáď zbytočným, ale Štefánik iste vedel, prečo cestoval takouto cestou a smerom. Nesmela sa vzbudiť pozornosť nielen v európskej verejnosti, ale tiež americká verejnosť nemala ani v najmenšom tušiť vlastné ciele Štefánikovho poslania, lebo Únia sama sa veľmi zaujímala o ostrovy. A cesta z Papeete do Quita cez San Francisco a Panamu bola iste menej nápadná ako by bola bývala cesta priamo z Paríža do Ecuadoru.

V Ecuadore ocitnul sa Štefánik vo víru revolúcie, ktorá mu podstatne nenarobila nepríjemnosti vo vyjednávaní a plánoch; tu aj tam poznamenáva si situáciu vlády a jej pomer k revolucionárom. Sám ale vyjadruje veľmi charakteristicky svoj úsudok o revolúcii už v prvých dňoch pobytu v Quite reprezentantu časopisu "El Commercio". Aj dnes majú jeho slová platnosť:

"Národ musí dôverovať sebe a budúcnosti, potom nájde i ušľachtilých priateľov a pomoc. Viac sedlačtiny, priemyslu a menej revolúcie. Revolúcia stala sa nezdravistým športom a egoistickým prostriedkom".

Štefánik veľmi dobre chápal politické aj kultúrne pomery súc iste primerane informovaný obsiahlou literatúrou o Ecuadore pred nastúpením cesty. Preto tiež veľmi taktne a vhodne prenikal do vlastného jadra poslania vedeckého: diplomaticky získať politické kruhy ecuadorské k sblíženiu s Franciou.

Záujmy Francie v Ecuadore v dobe návštevy Štefánikovej hájil minister Francastel, muž 50 ročný, inteligentný, básnik a pilný prekladateľ z anglickej literatúry, niekedy ale precitlivelý nad stratou jedinej dcérušky, ktorá mu zomrela v šiestich rokoch. V diplomatickej službe bol síce dobrosrdečnej ši, snáď málo agilný, ako sa o ňom vyjadril aj Štefánik. Soznámenie Štefánikovo s ním stalo sa dňa 26. novembra na francúzskej legácii v prvej návšteve veľmi srdečným spôsobom a ihneď siahalo ku koreňom poslania Štefánikovho.

Štefánik veľmi plasticky a presvedčive, ako skúsený diplomat, vysvetľuje situáciu v otázke ostrovov Galapagos, stanovisko Anglie aj Spojených Štátov, intrigy politické atď. (str. 31). Poznávame tak diplomatický rozhľad jeho jasne, ako aj v ďalších záznamoch a úvahách.

Osobne si Štefánik ministra Francastela velice vážil, podobne aj jeho choti; rád dlel v ich milej francúzskej spoločnosti, bol zvaný na čaj, obedy aj večeru; vôbec možno nazvať pomer jeho k nim veľmi srdečný, až rodinný. Francastel stal sa k Štefánikovi veľmi dôverným až do najintimnejších záležitostí.

V rodine Francastelovej soznámil sa Štefánik s osobnosťami z ich kruhu rodinného, aj z diplomatickej spoločnosti.

Minister Francastel uviedol Štefánika tiež k prezidentovi Plazovi, k ministrovi zahraničných záležitostí, výučby, ako aj do iných kruhov vôbec oddane osvedčoval priateľstvo a úslužnosť k milému a vzácnemu hosťovi.

Kancelista francúzskej legácie bol tiež veľmi milým spoločníkom, ako aj jeho jemná choť Francúzka, rodená z Madridu. Bohaté skúsenosti mladej rodiny, ktorá prišla do Quita z Konstantinopole (Carihradu), iste napomáhaly družnému rozhovoru.

Velice živé styky mal Štefánik s dr. Reinbourgom, lekárom, ktorý bol vlastným "dôverným" konzulom francúzskym a pozeral na poslanie Štefánikovo zpočiatku velice závistne. - Rozvaha a bystrý úsudok, znamenitá vlastnosť Štefánikova - poznávať ľudí - veľmi skoro prenikly do najintímnejších sklonov egoistického dr. Reinbourga. Informácie o špatnom charakteru jeho podal sám minister Francastel, ktorý dr. Reinbourga veľmi nenávidel, ďalej direktor hvezdárne Tufiňo, ako aj iní. Celkový obraz o jeho charakteru učinil si Štefánik sám. A preca k jednaniu častokrát potreboval jeho služby; znalosť pomerov a významných osobností v ich slabostiach bolo práve ziskom od dr. Reinbourga. Intrigánsky a úskočný, egoistický a bezohľadný ďr. Reinbourg, ale čoskoro pocítil mravnú prevahu Štefánikovu a bol ním úplne ovládaný a podmanený. Štefánik slávil víťazstvo nad človekom, ktorý bol schopný aj najhorších činov ... Osobné vlastnosti dr. Reinbourga velice pekne a jasne vykreslené sú v rozhovoroch Štefánikových s Francastelom, Tufiňom ako aj inými. Velice charakteristickou pre Reinbourga bola záležitosť postavenia pomníku francúzskej geodetickej spoločnosti. Prispela k zvýšeniu jeho dôležitosti a vážnosti v zahraničnej službe francúzskej; ale ceny bola pochybnej.

Dr. Reinbourg bol vraj spolužiakom Anatola de Monzie, znal aj snáď francúzskeho učenca a astronóma Vallota, ako možno súdiť z rozhovoru so Štefánikom ohľadom Mont Blancu atď. Štefánik velice vhodne užil jeho známostí a osobného vlivu najmä v okolí prezidentovom a ministrov. Zprávy dr. Reinbourga boly vždy zaujímavé a pozoruhodné. Velice drasticky pôsobí na nás jeho výrok o mravnej cene vedúcich politikov v Ecuadoru:

"Minister Dillon mi sdeľuje vše čo len chcem. Všetci štátnici sú na predaj i prezident, jedná-li sa o skutočnú sumu." (str. 61.)

Pomer dr. Reinbourga k ministrovi Francastelovi bol velmi nepriaznivý, ale preca otrocký a nesamostatne podliehal vlivnejšiemu postaveniu ministrovmu. Osobná zaujatosť ministrova k dr. Reinbourgovi, podobne aj iných vrhala nemilý tieň do celej reťazi jednania Štefánikovho. Sám si aj v poznámkach narieka na neutešené pomery.

Dr. Reinbourga nemal v úcte a vážnosti ani mladý Francúz Marcel Jourjou, ktorý hľadal tiež v Ecuadore pevného zabezpečenia životného. Štefánik ho pomerne opatrne charakterizuje, obával sa, aby živým temperamentom veciam francúzskym neškodil. Zaznamenáva si pri jeho charakteristike: snaživý a doplňuje posudkom Francastelovým: spoľahlivý. Ale vznetlivosť jeho a prudkosť, ktorou bol strhnutý k nepredloženým kritikám pomerov ecuadorských, zcela vážne v Štefánikovi vzbudila obavy, aby veciam francúzskym nezaškodily. Cieľom a želaním Jourjouovým bolo: dostať stanicu na ostrovoch, aby tam mohol študovať elektrinu, ku ktorej pociťoval obzvláštny záujem. Jourjou zcela vážne sa tiež uchádzal o Francastelovú švagrinú.

Inž. Cruz bol ďalším Francúzom v Quite, s ktorým sa Štefánik intímne soznámil. Bol to schopný a podnikavý muž, ktorý usiloval získať významnú koncessiu centrálnej elektrárne mesta Quita a elektrickú tramway... Poznal tiež jeho choť, rodenú Belgičanku.

Z velice významných a bohatých stykov spoločenských a vedeckých treba zdôrazniť Štefánikov pomer k Tufiňovi, direktorovi hvezdárne v Quite.0.5 Už v prvom rozhovoru s ním, (dňa 28. XI. dopoludnia) získal Štefánik pevný základ k vedeckým plánom. Tufiňo, pracovitý, vzdelaný astronóm, bol aj na štúdiách v Paríži, kde poznal osobne Poincaréa. Vláda ecuadorská nemala pre vedu pravého pochopenia, preto zanedbávala jeho snahy. Návšteva Štefánikova bola pre Tufiňu osviežením, preto usiloval z nej vyzískať čo najviac. Štefánikovo meno znal z pobytu v Paríži, aj výskumné cesty jeho boly mu dostatočne známe. Preto pochopujeme, ako ihneď si obidvaja astronómovia harmonicky porozumeli. Štefánik bol si vedomý prevahy, ale nedal ju znať na sebe, ako aj cieľ a úmysel vedeckého poslania. Práci na hvezdárni, ako aj organizácii meteorologickej služby, konštrukcii nových prístrojov atď. venoval sa Štefánik rád a nadšene. O dôležitosti oddaných sympathií Tufiňových k Francii Štefánik si poznamenáva: nutnosť umožniť mu cestu do Európy a náležité zdôrazniť význam jeho vedeckej činnosti na príslušných miestach v Paríži.

Na vedeckej práci sa ale neprestáva. Tufiňo je veľmi sdielnym aj v otázkach intímnych a rodinných. Rozpráva o životných radostiach aj strastiach, o sobáši, deťoch atď. Nešťastným pádom zabil sa mu 13ročný synčok a zostala mu len jedna radosť: šesťročný milý chlapčok. Vôbec z celej duše mu žiari rodinné šťastie.

Z intímnych chvíľ treba vyzdvihnúť najmä rozhovor Tufíňov o Poincaréovi, ako bol k nemu pozvaný, ďalej o pi. Ch. atď. - Spoločným úsilím zveľaďovali program astronomického badania a vôbec vedeckej služby, pracovali na stanovách hvezdárne, komisií, pamätných listoch ministrom aj prezidentovi atď. Práce bolo stále mnoho; Štefánik takmer denne chodil na hvezdáreň a pracoval do vyčerpania. Niekedy mu bolo velmi zle. (O zdravotnom stave Štefánikovom bude prehovorené a poznamenané pozdejšie.).

Nedostatok organizačnej pohotovosti a Tufiňove slabosti štylistické v osnovách memoránd a stanov Štefánik často opravoval, prípadne úplne prepracovával. Pomer obidvoch mužov - boli temer v stejnom veku - bol veľmi srdečný, ačpráve Tufiňo uznával vedeckú prevahu Štefánikovu. Preto tiež chápeme dobrácky tón Štefánikovej výtky v niektorých veciach ohladom uverejnenia nevhodných časopiseckých zpráv.

Štefánik svojím vlivom u prezidenta Plazu docielil zmeny názoru na prácu Tufiňovu, rehabilitoval ho úplne od všetkých zlých pomlúv. Ani v tomto nemôžeme podceňovať úspech práce Štefánikovej. Sám pripisuje tomuto úspechu značný význam a to plným právom.

V rodine Tufiňovej bol Štefánik najmenej dvakrát. Po prvý raz po zdarilom výlete do okolia ku kaňonu rieky1) dňa 21. XII. - vtedy ale nepoznal mladistvej jeho choti. Po druhý raz dňa 24. XII. - na Štedrý deň - poobede a vtedy osobne poznal jeho choť. Poznamenáva o nej stručne: Milá, distinguovaná Ecuatorčanka. Zdá sa byť veľmi rozumná a sympatická.

Z hviezdárne poznal aj sekretára Cevallosa. Z intímnych ďalších priateľov Štefánikových, treba uviesť sympatickú osobnosť literárneho sveta Ecuadoru Cruz Alvareza, talentovaného básnika lyrického naladenia, naivne dobráckeho, rozptýleného programove, ale aj povrchného "darebáka a záletníka"0.6, užívajúc epithét Štefánikových. Denne bývali spolu, debatovali o literárnych aj umeleckých veciach, niekedy zapadli aj do politických problémov atď. Štefánik velice rád debatoval o literatúre opravoval mu dramatické práce, dával podnety atď. Alvarez poznal Orient Ecuadoru a vedel živo rozprávať o krajoch poznaných a vzbudil túžbu v Štefánikovi poznať oblasti tropickej Južnej Ameriky. (La Región Oriental.)

Alvarez uviedol Štefánika do svojej četnej spoločnosti. Dámy obľúbily si milého cudzinca-učenca, ktorý vedel velice príjemne rozprúdiť zábavu, dať jej živosť a srdečný tón. Z dámskeho sveta treba najmä uviesť pi Zoilu Alvarezovú; v príjemnom a bohatom dome rada vítala Štefánika a veľmi platne prispievala jeho práci, ďalej jej dcéru Máriu Louisu, ktorá v blankytných očiach Štefánikových videla vytúžený ideál, žiaľbohu nedostižný... V salóne pi. Zoily Alvarezovej schádzala sa vybraná spoločnosť, Cruzovci, minister Peňaherrera, dámy aj pánovia. Typicky poznamenáva Štefánik o mladistvých dievčatách: Clemena, bakfisch a Ráchel - roztomilá.

Slečna Maria Louisa prejavovala živý záujem o založenie "Société astronomique" dľa podnetu Štefánikovho, ktorý ju plne zaujal.

Iná významná dáma, s ktorou sa Štefánik oboznámil vlivom Alvarezovým, bola pi. Dolores Alvarez, vdova po Proaňovi, ďalej slečna Tereza, "krásna a príjemná". Pani Dolores Alvarez vážne ochorela a bola 15. XII. aj operovaná. Štefánik ako pozorný gentleman nezabudnul jej želať skorého vyzdravenia.

Záhadnou postavou je osoba slečny Isabelly. Nie je jasné so zápiskov, z ktorej rodiny vlastne pochádzala; poznámky učinené o nej vo dňoch 16. XII., 18. XII., 23. XII. a 31. XII. nepodávajú nám ničoho presného. Ale dľa vážnosti a taktu Štefánikovho súdim, že sa jednalo o dámu z vážnej rodiny.

Akéhosi nádychu romantičnosti a joviálnosti nepostráda osobnosť nemenovaného katolíckeho farára z Michiganu, ktorý vyhľadáva Štefánika v hotelu a rozpráva mu rôzne chýry o španielskych mníchoch.

Velice jemne ho charakterizuje Štefánik slovami: "veselý kompán".

Roztomilou figúrkou javí sa aj bystrý Indiánek, ktorého Tufiňo priviedol Štefánikovi 3. XII., aby mu denne nosil čerstvé dobré mlieko. Milý je priebeh s Indiánkom dňa 11. XI. Ozaj detská, krásna a verná duša!

Štefánik, milovník šachu, rád si zahral niekedy s ministrom Francastelom ; dvakrát si poznačil partiu s akýmsi Watkinsom, hranú v hotelu. Ničoho určitejšieho nevieme o jeho osobe. Kto bol, čim bol a odkiaľ? Záhada ...

Poslanie Štefánikovo v Ecuadore bolo veľmi vážne. Bolo treba vhodne a opatrne získať aj tlač, prípadne ju odvrátiť od pozorovania a prípadného dohadovania skutočných cieľov poslania. Preto tiež Štefánik presvedčuje miestne významné časopisy o účelu svojej vedeckej cesty: "El Commercio" aj "La Dio" a iste aj iné, pretože si iste nie zbytočne zaznamenal mená hlavných časopisov. Pozorne sledoval v časopisoch, čo sa píše o jeho osobe a práci. Bol ozaj všestranne pozorný. Zaujímavý je podnet daný Alvarezovi, ako získať dôvery u prezidenta a vlády napísať článok proti revolúcii a chváliť panujúci režim! Iste taktické, aby zaujatosť proti Alvarezovi zmizla.

Štefánik v záležitosti vedeckého aj diplomatického poslania bol uvedený k významným členom ecuadorskej vlády, ako k prezidentovi Plazovi. Použil služieb ministra Francastela ako aj dr. Reinbourga, ktorý mal veľmi intímne styky s vládnymi činiteľmi, ako som už skoršie poznamenal.

Ihneď v prvých dňoch príchodu do hlavného mesta učinil návštevu prezidentovi a bol ním srdečne prijatý 28. XI. Ďalšie návštevy u neho boly pre jednanie Štefánikovo veľmi úspešné, prezident prijímal ochotne a nadšene návrhy vedecké aj diplomatické. Štefánik úplne získal dôveru prezidentovu a mohol s ním pri tretej návšteve jednať o určitých veciach bez akéhokoľvek ostychu. Dobre preniknul jeho slabú stránku a pozíciu politickú. Prezident neznal síce francúzsky, Štefánik opäť neovládal dobre španielsky, ale dobre tlumočil všetko dr. Reinbourg - až prezident s obdivom a nadšením prehlásil, že sa sám cíti - Francúzom!

Pomerne dosť ľahké bolo jednanie s významnými ministrami, ktorí rozhodovali o prijatí vedeckých návrhov Štefánikových. Presvedčivá sila jeho hodnotných návrhov podmaňovala si všetkých; ochotne nielen ich prijímali, ale vyjadrovali sa o nich s obdivom. Jednanie s ministrom výučby Intriagom nebolo tak časté, ako s ministrom vnútorných záležitostí Peňaherrerom. Tajomník Intriagov Moreno bol veľmi vľúdny a ochotný k Štefánikovi, podobne ako minister Dillon. Všetci s obdivom a uznaním vyslovili sa o znamenitých úspechoch Štefánikových tým viac, že o dôležité veci v otázkach vedeckých pokúšali sa tiež Nemci a mali takmer plnú úfnosť v šťastný výsledok. A Štefánik vyrval im ovocie dlhého vyjednávania v poslednej chvíli. Málo Štefánik jednal s Gamom, ktorý bol pravdepodobne ministrom financií.

Významnou osobou v celom jednaní bol direktor telegrafu Destruge, ktorý bol vládou ecuadorskou poverený vyjednávať s Nemcami - a síce s Telefunken! A práve v najvážnejšej chvíli prišiel Štefánik. Taktickými dôvodmi aj úspešnou výmluvnosťou docielil znamenitého úspechu v záležitosti T. S. F. Direktor prijal všetky jeho návrhy.

Ale vec nebola tak ľahko skončená. Štefánik dobre pochopil neúprimnú povahu Destrugeovu, právom ho nazval prípadným výrazom "lišiak", veď definitívne skončenie a ustálenie dôležitej T. S. F. a jej svolanie bolo ním vedome odkladané v posledných dňoch. Konečne komisia zasadala po prvý raz 31., XII. 1913, tesne pred odjazdom Štefánikovým. Obavy Štefánikove boly oprávnené, pokiaľ sa týkaly jeho korektnosti. Spoločensky bol veľmi milý k Štefánikovi; raz v divadle pozval ho do lóže, predstavil choti aj dcére.

Policajný prefekt Ollito (Gill) bol veľmi nesvedomitý vydierač a egoista. Bol majiteľom koncessie na jednom z 10 ostrovov a síce Albermalu (?) mal tam hvezdáreň a chcel využitkovať pripravovanej cesty Štefánikovej na Galapagos k svojmu obohateniu, požadujúc premrštený obnos za prenájom malej plachetnej loďky. Štefánikovo mravné odsúdenie, jeho jednania je veľmi výstižné ...

Tento vysoký úradník republiky Ecuadoru nebol ani dosť málo spoľahlivý pre vlastný štát: intrigánsky zabýval sa s agentmi cudzích mocností. Podobne vyzerali temer všetci zodpovední štátnici a politikovia v Ecuadore, ako ich charakterizoval dr. Reinbourg.

Z cudzích diplomatických zástupcov soznámil sa Štefánik s ministrom Columbie, človekom uhľadeného chovania, ďalej s ministrom Chile, anglickým ministrom Geriandom, dobrosrdečného jednania a znalého pomerov Ecuadoru aj Galapagov, spoznal aj príjemného chargé d'affairé de Cuba, ktorý dvoril dcéruške kancelistu francúzskej legácie.

Pri všetkej vyčerpávajúcej práci organizačnej, vedeckej a diplomatickej, ako aj povinnosti spoločenskej, Štefánik vždy si všímal života v hlavnom nieste. Hotel Froment so správcom "gerantom" mu poskytoval akéhosi uspokojivého oddychu, ale málo osvieženia; rád sa prechádzal mestom vo večerných hodinách, pokiaľ mu zdravia dovolovalo.

Hlavné mesto Quito, asi 100.000 obyvateľov počítajúce, leží vo značnej výškovej polohe 2850 m nad morom, v kraji tesne pri rovníku. Panuje tam temer stála rovnodennosť ; tmavý večer nastáva tesne po západu slnka, deň nastáva s východom slnka; večerných súmrakov ako aj ranného šera a svitania niet. Preto tiež musíme pozorne čítať poznámky Štefánikove ohľadom času, aby sme pochopili rozdelenie jeho práce a tiež sa vžili do tamojších pomerov.

Značná výšková poloha nadmorská má za následok menší tlak vzduchový a zmierňuje príjemne tropické podnebie. Preto môže sa aj tam rozvinúť život vo všetkých složkách.

Obzvláštnou čistotou mesto vtedy nevynikalo, ani vzhľadom vonkajším. Stručná charakteristika Štefánikova mnohých detailov mesta tomu nasvedčuje v Zápisníku. Domorodci - Indiáni nie sú milovníci čistoty ani hygieny, preto na mnohých miestach verejných, uliciach aj námestiach, u kostola aj divadla, mnoho dokladov o ich nekultúrnosti.0.7 Mestská polícia všetko blahovoľne trpela. Podobné zjavy veľmi rozrušoväly Štefánika, preto veľmi rozhorčene o nich píše.

Jediný park "Alameda" uspokojil Štefánika.

Živý záujem Štefánikov o kultúrny a sociálny život v Quite prejavuje sa ozaj častými poznámkami. Raz si všíma života v domácnostiach a neuniká mu ani hľadania vší, inokedy pozoruje indiánske ženy-matky, deti - mužov, život lenivý aj odporný.

Roztomile prekvapilo Štefánika republikánske vojsko ; bol svedkom dňa 30. XI. vyloženia zástavy a večer jej stiahnutia. Prekvapila ho nekázeň aj vedenie vojska, spôsob verbovania, povolávania zálohy atď., povšimnul si velmi dobre ducha vojska, jeho vzhľadu aj výzbroje.

Bystrému pozorovaniu neušlo ani vodenie detí v sprievode do kostola, tiesnivá nálada občianstva v meste v dobe vážnej situácie, keď revolucionári dobyli malého prístavu Esmeraldy a iné zprávy a udalosti v politickom aj spoločenskom živote.

Večerné vychádzky robil niekedy s Alvarezom, inokedy denné s Tufiňom, Často aj sám čerpal osvieženia v tichých mestských partiach. A o dobrodružstvá nebolo núdze. Trikrát Štefánika obťažoval tajomný Čierny "fantom" a ponúkal mu svoje služby. Po tretí raz čiernemu "fantómu" prišla aj pomoc: tajomná dáma na koči! Ale vážny a velice prísny Štefánik zachránil sa útekom.

Veliký smútok doľahnul mu do duše v deň 24. XII., keď v pustom prostredí spomínal čarovnej poézie vianočnej v rodnom kraji ....

Niekedy bol aj sám doma; študoval, písal a spomínal. Inokedy opäť ho potešovala spoločnosť Alvarezova, prípadne unavovala osobnosť dr.. Reinbourga s večnými diplomatickými intrigami.

Velice príjemne cítil sa dňa 10. XII., keď boly návrhy jeho vládou ecuadorskou prijaté a kvitla nádej na utešený rozvoj astronomických vied...

Spokojným sa cítil tiež raz na dlhšom výlete podniknutom s Tufiňom kočom do okolia mesta (21. XII.). Vtedy zažil mnoho krásnych dojmov a cítil sa ozaj šťastným.

Druhý väčší výlet podniknul 25. XII. opäť s Tufiňom. O ňom nám málo zaznačil. Najväčší výlet podniknul 1. L 1914 s komisiou: Destruge, Tufiňo, inž. Cruz, dr. X ... k sv. Magdaléne za účelom určenia stanice T. S. F. Vtedy sa ale nepodával silným dojmom prírodných krás, bol už úplne vyčerpaný večitými intrigami a neúprimnosťou Destrugeovou.

Čítajúc jeho Zápisník prichádzame často k poznámkam o zdravotnom stave. Už dňa 17. novembra Štefánik poznamenáva:

"Zdravie stratené ......"; v ďalších riadkoch sa oboznamujeme s podstatou jeho choroby. Pociťoval bolesti žalúdkové, ladvinkové, jatrové (pečienkové); často ho trápily vo značnej miere. Niekedy ani spokojne nespal, bolesti ho prebudily; zmierňoval ich vhodnými liekmi: mliekom, sódou, prípadne predpísaným liekom. Často bol prekvapený bolesťmi aj pri vedeckej práci na hvezdárni, na návšteve a pod. Dní, v ktorých sa cítil Štefánik dobre, bolo veľmi málo.

Poslanie Štefánikovo v Ecuadore malo v podstate dve složky: vedeckú organizáciu a nadviazanie dôverných stykov s vedúcimi činiteľmi vládnymi v otázkach diplomatických s dôležitým problémom hospodárskej pomoci nezávislému republikánskemu Ecuadoru.

Vedúca organizácia týkala sa najprv štúdia meteorologického v súvislosti s plánom Štefánikovým a jej rozšírením a uvedením v činnosť v Oceánii. A v tomto obore bolo treba upevniť sieť základňami na súostroví Galapagos, kam chcel sa Štefánik vydať za podpory vlády ecuadorskej v mesiaci decembri. Návrh Štefánikov ohľadom organizácie meteorologickej služby bol vládou úplne bez zmeny prijatý a v osobnosti direktora hvezdárne Tufiňa mal oddaného uskutočňovateľa. S meteorologickým štúdiom súviselo aj štúdium konštanty magnetickej a gravitačnej, topografia ako aj iné složky vedeckého štúdia. Bol to plán, ktorý rozvinul Štefánik Tufiňovi v deň prvej jeho návštevy.

Ďalšou složkou vedeckej misie Štefánikovej bolo získať od vlády koncesiu pre T. S. F. (bezdrôtovú telegrafiu), o ktorú v súčasnej dobe sa uchádzala nemecká spoločnosť Telefunken. Rozhodným činiteľom v tejto veci, okrem ministrov, bol spomenutý direktor telegrafu Destruge, ktorý ozaj už vyjednával s Telefunken, ale pristal na návrhy Štefánikove po určitom zdráhaní. Vec bola veľmi značnej dôležitosti; úspech Štefánikov úmerný obetiam a práci.

Povolenie vládne, ako aj poverenie Štefánikovi udelené k zakúpeniu vedeckých nástrojov v značnom obnose 21.000 dolárov, sú presvedčivými dokladmi o znamenitom úspechu jednania Štefánikovho.

Ďalšie veľmi významné zasiahnutie Štefánikovo bolo v otázke podnikov komunikačných, tratí železničných, ako aj elektrických podnikov atď. Návrhy v tomto smere boly veľmi prospešné a smerovaly k ozdraveniu vzájomných vzťahov medzi Ecuadorom a Franciou. Francúzska spoločnosť, poverená vybudovaním trati Bahia-Quito, bola veľmi ničomná a neschopná,0.8 preto vytyčuje Štefánik úkol pracovať k jej zrušeniu a utvoriť novú spoločnosť širšieho podkladu a programu, ktorá bola schopná získať pre francúzsku vládu väčšie a úspešné záruky: vliv na ostrovy Galapagos, ako aj prístav Bahiu sám, ktorý by sblížil veľmi hlavné mesto Quito s Panamou a umožnil tiež priame spojenie Tahiti-Panama-cez Galapagos.

Touto cestou jednania dostal sa Štefánik do sfäry vlastného diplomatického poslania v Ecuadore : získať Ecuador ako dobrého priateľa Francie, ktorá mala veľký záujem, aby Ecuador sa nedostal do oblasti vlivov Spojených Štátov, ale bol úplne nezávislý, svobodný, ale tiež frankofilský. Akého v tomto smere dosiahol Štefánik úspechu, dostačí uviesť len jednanie z predposlednej audiencie dňa 26. XII., ako aj rozhovory s ministrom Dillonom a Peňahererom a celkovú situáciu pred odjazdom Štefánikovým do Paríža. Cudzie mocnosti ani netušily, aké dôležité poslanie plní v Ecuadore astronóm svetového mena, ktorý slabo vedel španielsky, potrebujúci temer na každom kroku dobrého tlumočníka. Anglia, strážkyňa svojich "starých" práv koloniálnych, tiež ničoho netušila, ani vševedná Amerika !

Postavenie francúzskeho ministra Francastela nijako nebolo tým oslabené, naopak pripravená mu bola pôda pre ďalšie vyjednávanie veľmi dôležité a prospešné pre Franciu. Významným pomocníkom Štefánikovým v obore tohoto poslania bol zkrotený dr. Reinbourg, ďalej obetavý Alvarez a ing. Cruz a výdatne napomáhala aj osobná znalosť a známosť Tufiňova.

Bohužiaľ, vo Francii nastávaly podstatné zmeny pomerov od dôb, kedy ju Štefánik opustil, odo dňa 30. VIII. - Vláda prežívala krízu, až ministerstvo Barthouovo podalo v mesiaci decembri demisiu, práve v dobe, keď jednanie Štefánikovo bolo veľmi úspešné a nutne potrebovalo kladnej odpovedi z Paríža na dôležité telegramy, ktoré svedomite zasielal Štefánik vláde (12. XII., 15. XII., 17. XII., 20. XII. a zvláštny telegram Anatolovi de Monzie).

V Paríži ovšem mali iné starosti a nové programy. Dočasná nedbalosť o pomery ecuadorské neskoršie sa pociťovaly vo Francii veľmi nemilo.

Štefánik bez pomoci finančnej, bez opory morálnej sa namáhal a vyčerpával, dobre badajúc opustenosť a márnosť všetkého úsilia. Len vtedy pochopujeme onen bolestný ráz spomienok dňa 31. XII. 1913! Hnusil sa mu život plný egoizmu a nepoctivosti, veď poznával jeho tvrdosť temer na každom kroku. Preto ten bolestný výkrik duše po dňoch úplného vyčerpania telesného a duševného, po dňoch ohromnej obeti v cudzí prospech...

Pri všetkej zodpovednej práci veľmi živo sa zaujímal o štúdium národopisné, rád načúval rôznym vypravovaniam o kultúre domorodcov. Priatelia mu ochotne ukazovali svoje vlastné sbierky a podľa možností mu tiež venovali vhodné a cenné dary. Keď pozorne sledujeme poznámky Štefánikove, badáme, že si odnášal z Ecuadoru slušné množstvo sbierok, získaných darom od Tufiňa a jeho manželky, Alvareza, Reinbourga, Jourjoua, ďalej zakúpených u starožitníkov, prípadne od iných. Sľubom nesplneným zostalo slovo bývalého sekretára Alvarezovho na cestách v Oriente, ktorý Štefánikovi sľúbil sbierky z oblasti Ambata,0.9 južne od Quita asi 120 km vzdušnej vzdialenosti. Ako miloval Štefánik sbierky, nasvedčuje tomu aj okolnosť, že vďačne prijal službu sprievodcu na cestu na Galapagos privedeného drom Reinbourgom Carlosa Ollalo a jeho syna, ktorí vedeli pripravovať sbierky. Z Ecuadoru si odvážal vtákov, hrnce kultúry Inkov, vázy, ornamenty, vzácny exemplár Don Quijota z r. 1608, palicu z Orientu, kamennú sekerku a cenné výšivky od manželky Tufiňovej a iné veci.

Za pobytu v Quite dvakrát navštívil Štefánik aj divadlo ; vtedy hrala tam spoločnosť Fabregova, vraj najlepšia v celej Južnej Amerike. Z divadla si odnáša nové poznatky spoločenské: (parter pre pánov, lóže pre dámy, nedostatok smyslu pre spoločenský vkus a takt atď.)

Literárny pracovník Alvarez predložil mu tiež rukopis vlastných dramatických prác, ktorým dáva úplne nové prepracovanie a ráz. Prejavuje sa tu nevšedná a dosiaľ nedocenená Štefánikova umelecká vyspelosť a živý záujem o dramatické umenie. Presvedčuje nás o tom jasná Štefánikova poznámka. Iste bolo by veľmi záslužným stopovať jeho pomer k dramatickému umeniu, najmä za pobytu v Paríži. - Pilné štúdium v tejto otázke prinieslo by mnohý nový objav. A priznajme, že hlavné slovo tu patrí priateľom Štefánikovým v Paríži pred válkou, nielen Francúzom, ale aj Čechom a Slovákom, pokiaľ boli s ním v živom styku. Upozorňujem skromne na túto otázku aj po tej stránke, že tieto sbierky Štefánikove v "Památníku Odboja" musia byť raz už preštudované, aby poskytly všestranného obrazu o osobnosti, diele a umeleckých hodnotách Štefánikových. A objavia sa tu iste veľmi zaujímavé doklady.

Pomerne skrovná je vtedy korešpondencia Štefánikova. Máme zprávy o došlých dopisoch len od mamulenky dňa 23. XII., ktorý ho dojal až k slzám, druhý dopis od nej obdržal dňa 31. XII. tesne pred odjazdom z Ecuadoru, od milovanej sestry Olinečky obdržal list dňa 17. XII., spomenula si naň aj ušľachtilá duša sl. Janssenová z Paríža, dr. Makovický (Dušan) z Ruska, obrátil sa naň s vážnym dotazom o jeho návšteve u Tolstoja v Jasnej Poljane r. 1907, písal mu známy Ocskay István, dr. Ivan Fajnor, bratranec, lekár v Baláž. Ďarmotách a akýsi Gotz prostredníctvom vicekonsula francúzskeho Higginsa v Quayaquilu.

Mamičke domov písal vtedy len raz dopis 13. XII.; k vianočným sviatkom a Novému roku blahoželal telegraficky veľmi stručne, zasielajúc - bozky!

Ďalšia korešpondencia bola výlučne rázu diplomatického: Anatolovi de Monzie, ministerskému predsedovi Barthouovi, okrem lístkov sl. Janssenovej a - domovnici, ktorú žiadal, aby mu nezasielala korešpondenciu do Quita, lebo nemal dôvery v tamojšie úrady.

Snáď zaslal aj niekoľko pozdravov známym, ale o tom nie je ničoho zaznamenané. Štefánik rád zasielal pohľadnicové pozdravy.

Štefánikov vzťah k vlastnej rodine bol veľmi milý a intímny. Nech bol kde bol, na Mont Blancu, v Španielsku, na Tahiti, lebo v Brazílii, v Turkestane lebo Alžíru, vždy často spomínal na milých doma.

Rok 1913 je dobou hlbokého smútku v duši Štefánikovej : v apríli stratil milovaného otca a strata naň doľahla veľmi krute. Zaznamenáva nám hlbokú spomienku a nežnú lásku k nemu 17. XI., keď spomína na mori ... A na mamičku myslí tiež, najmä v posledných dňoch pobytu v Ecuadore. Rozpomienka na úbohú mať je spiata aj so spomienkou na ostatných súrodencov, ktorým chcel vždy pomáhať, ako svedčia slová životného programu:

"A musím diaľ: mám úbohú matku, a pomoci potrebných bratov a sestry". (31. XII. 1913).

Rodina a rodný kraj sú pojmy veľmi blízke v duši Štefánikovej; mysliac na rodinu cítil povinnosť aj k Slovensku. A tu sme u veľmi cenného dokladu Štefánikovej ušľachtilosti. Pochopil povinnosť pracovať pre Slovensko už v dobe predválečnej, objasňoval problém slovenský vo vlivných kruhoch politických a diplomatických nielen vo Francii, ale nezabúda ani naň v Ecuadore. Už v prvých dňoch pobytu v Ecuadore objasňuje položenie Slovákov a najmä ich hospodársku schopnosť ministrovi Francastelovi a zdôrazňuje problém Rakúska-Uhorska a význam francúzskej pomoci v slovenských obchodných podnikoch. (28. XI. 1913). Iste k rozhovoru mohlo dojsť jedine na základe zistenia faktu, že Štefánik je rodilý Slovák z Rakúsko-Uhorska. Otázka Habsburgov a Rakúsko-Uhorska značne interessovala francúzsku verejnosť, ale chýbalo jej správne a vecné poučenie o veľmi vážnych problémoch národnostných aj politických a ich náležité pochopenie. A Štefánik iste vyznal vždy pravdu národa potlačeného ...

Až budete čítať Zápisky zo dňa 31. XII. 1913, museli by ste mať srdce z kameňa, aby Vám neprehovorily do duše!

"Už nemám viac domoviny. Tlčem sa svetom, pracujem ve prospech svojich ideálov, len indirektne. Ach veľmi - veľmi indirektne ... Tiež možno byť užitočnejším v cudzine pre moje Slovensko. Ubolená mi je duša a telo vysilené. Daj boh lepšieho roku."

Pochopujete ten hlboký bôľ Štefánikov nad stratou rodných Košarísk ?

Kto vie, ako Štefánik miloval Košariská, ich dobrý ľud a utešený romantický kraj, ako rád sa tam vracal po ďalekých cestách, aby v ňom osviežil, kto vie, ako rád chodieval do Úboče a na Bradlo, ten precíti jeho bolesť v úprimnej sústrasti.

Z uvedených slov vanie osobná bolesť z nedosiahnutia vytknutých ideálov životných, z ktorých iste podstatným bola práca pre rodný kraj - Slovensko, ako sám zaznamenáva ...

A to prostičké želania vychádzajúce z hlbín duše: "Daj Boh lepšieho roku", ako by bolo modlitbou veľkého ducha! A lepší rok prišiel; v ňom láska Štefánikova k pravde a práci, národu a jeho svobode došla najkrajšieho vyjadrenia obeťou najdrahšou : vedeckou slávou a životom !

Pobyt v cudzine umožnil mu skutočne, že mohol byť v pravde užitočnejším milovanému Slovensku.

Chcem ešte upozorniť na Štefánikovu úvahu o vlastnej osobe a jej hodnote, ako zaznamenal 17. XI. na šírom Tichom oceáne na ceste z Balboa do Quayaquilu:

"Opäť sa blížim k Tahiti bez toho, že bych ho dosiahol. Zdá sa mi to symbolom mojej existencie. Namáham sa, borím, riskujem, kombinujem i - docielim, ale len dočasne. Tými najrôznejšími a najfantastickejšími cestami sa tlčem - avšak nemôžem do prístavu. Zdravie ztratené, finančne vyčerpaný, duševne chvíľami podlomený a roky tiež utekajú! Skomplikovaný je môj život. Avšak žijem, snáď nie je zbytočné úsilie moje, snáď prispel som a prispejem k stavbe velechrámu človečenstva a pokroku. Video meliora, proboque, tamen detteriora sequor. ..

Je to ozaj spoveď vlastnej duše, vedomie slabých aj dobrých stránok. Prejavuje ale jadro ušľachtilosti a vyšší životný cieľ, To je prejav muža, ktorého práca mala cieľ: prospeť ľudstvu a všeobecnému dobru vo smysle stáleho pokroku!

Vyšší životný cieľ usiloval aj zaštepiť do ušľachtilých duší s ním harmonicky naladených, najmä túžiacich po hodnote života.

Dňa 16. XII. poznamenáva si o probléme ženskej otázky v Ecuadore.

Nútno preporodit ženu v Ecuadoru. Dať jej cieľ, orientovať výchovu. Neviem, či sa mi zdarí". (Rozhovor s Máriou Lousiou Alvarez v príležitosti informácií založenia Société astronomique.)

Bolo by snáď treba ešte uviesť niektoré podrobnosti zo života Štefánikovho, ako o strate tobolky, kúpenie panamských klobúkov o zlodejstve v smenarniach a bankách, sporoch, ktoré taktne vedel mierniť a odstraňovať, ako pomáhal Tufiňovi aj Alvarezovi u prezidenta, a podobné iné vážne a malicherné episody. Čitateľ iste sám s náležitou pozornosťou všetkého si povšimne.

Odjazd Štefánikov z Ecuadoru bol nutný v záujme vážnosti poslania a jeho splnenia. Rozhodnutie učinil dľa náležitej rozvahy a tiež dostalo sa mu schválenia v tejto veci od ministra Francastela. Odjazd z Ecuadoru ale nepovažoval za trvalý, sám si určoval dobu asi 3-4 mesiacov na nutné vybavenia dôležitých vecí a na prípadný oddych v rodnom kraji.

Pred odjazdom postaral sa o zabezpečenie cenných zaväzadiel s prístrojmi v Quayaquilu; vláda mu zabezpečila bezplatné uschovanie a ošetrenie.

S rodinami a spoločnosťou sa rozlúčil zväčša v posledných dňoch decembra. Od prezidenta odobral sa nádejným: "Do videnia !" - Tufiňovi a Alvarezovi ako aj dcéram Proaňovým dal na pamiatku perly.

Posledné návštevy u Štefánika v hotelu boly Jourjouova a ministra Francastela, ktorý prijal jeho osobné zaväzadlá a odoslal ich diplomatickou cestou.

Dňa 1. januára 1914 o 17:30 poznámkou "všetko je zabalené" končí Štefánik svoje poznámky.

Kedy odcestoval Štefánik z Quita do Quayaquilu, nemožno presne označiť, nemáme o tom v Zápisníku poznámok. Vieme len z rodinnej korešpondencie, kedy odcestoval z Quayaquilu do Európy, Zachoval sa nám lístok zo dňa 8. I. 1914, odoslaný z Quayaquilu švagrovi Eugenovi Hajtšovi:

Mr Mme Hajtš
Szepes Olaszi Hongrie.

Moji drahí, vraciam sa z cesty po republike Equadoru. Som vysilený - musím si trochu odpočinúť. Vedecký výsledok je veľmi uspokojivý. Tvoj list Olinečka som čítal s dušou dojatou. Píš mi častejšie do Paríža. Rád bych prišiel v lete podívat sa na Vás a na tú moju budúcu. Ale musím mať aspoň tisícu čiast toho srdiečka ako ty, drahá sestrička moja. Bozkáva Vás oboch a detičky. Pozdravte priateľov - Váš Milan".

Vracal sa do Európy v nádeji, že uvidí aj Slovensko - ale darmo. Neuvidel ani sľubovanú "budúcu", o ktorej mu žartom písala sestra, nespatril ani jej milované detičky - nikoho viac.

Choroba krute trápila Štefánika po návrate do Paríža. Vyhľadával často lekársku pomoc, až bol nútený podrobiť sa operácii. Odkladal síce väčšmi vec veľmi vážnu, úfajúc v prekonanie choroby.

Veľká práca naňho čakala v záležitosti Ecuadoru a Galapagos. Bohužiaľ výsledkov Štefánikovho úsilia vláda francúzska vtedy vhodne nevyužitkovala, preto návrat jeho s nesplneným programom do Ecuadoru bol zbytočným. Štefánikovi bolo bôľno u srdca, nemohol zlomiť pomery násilím - a zdravie bolo vážne ohrožené.

V polovici marca 1914 odhodlal sa k operácii v meste Angers, jz od Paríža, neďaleko rieky Loiry. Z tejto doby sú zachované z rodinnej korešpondencie dopisy a lístky a síce dát.: 21. III., 2. IV, 11. IV, 12. IV. a 21. IV. 1914. Sú adresované mamičke a sestre Oľge Hajtšovej v Spiš. Vlachoch.

Vynímam z nich len niekoľko riadkov:

"Operácia bola ukrutná, zdalo sa mi, ze budem pomätený, vlasy mi hodne zbelely - ale prekonal som to už a teraz už s určitosťou sa doktor vyjadril, že môj život je zachránený . . . (21. III. 1914).

"Mamulenka moja, po zúfalých nekonečných bolestiach konečne nastal obrat k dobrému"...

Život môj je definitívne zachránený .. . (21.III.1914).

"Cítim sa lepšie, len stravovanie ide mi veľmi ťažko". (2. IV. 1914).

"Mamulenka moja zlatá, včera celý deň cítil som sa neobyčajne lepšie. Bol som tomu rád, lebo už niekoľko dní bol som znova tak zemdlený, že vzdor najlepšej vole nemohol som sa stravovať ani tými najlahšími jedlami. Rana je zacelená. Žiadna komplikácia nemôže už nastat, len to bude trvať, než sa prispôsobí moje zažívacie ústroje. Vola, skutočná vola všetko zmôže: duševné a telesné neresti. Ba zdá sa mi, ze i sama smrť neodváži sa priblížit než k tým, ktorí ochabujú." (Mamičke 11. IV. 1914).

"Nikto by nebol myslel, že ja vyváznem ... Teraz bych len potreboval dobrý vzduch, jednoduchú čistú stravu a kus lásky a pokoja. Avšak jakmile opustím Angers znovu musím do Paríža, kde ma čaká ťažký život. No snáď to "vydužíme" ... Tvoje listy sú mi, jako vysileným kvietkam čerstvá rosa. Zachovaj si vždy, Olinečka, sviežosť a krásu Tvojej duše a nebudeš sa cítiť nikdy nešťastnou, zvlášte v krúžku Tvojich detureniec a zmyslíš-li, že z diaľky mnohí ťa vspomínajú, s láskou a obdivom, menovite Tvoj úprimný brat Milan. Bozkávam Eužena a detičky. Pozdravuj priateľov, aj tú moju "budúcu", ktorú si mi sľúbila. Ale už by ma ani nechcela, som starý". (12. IV. 1914).

"Ja som ešte slabý ako pavučina, ale už opustím kliniku koncom týždňa. Adresuj do Paríža (la rue Leclere). Vzpomínam neustále na Vás a tak rád bych prišiel k Vám, keďby mi to bolo možné!0.10" (21. IV. 1914).

Z uvedených stručných úryvkov poznávame, že operácia bola veľmi vážna, snáď už beznádejná; týkala sa žalúdku a bolo ozaj zázrakom, že ju Štefánik prekonal. Preto tiež sdielime s ním radostné vzrušenie, keď oznamuje sestre, že je zachránený.

Z dopisu dňa 12. IV. pochopujeme Štefánikovu túžbu po láske a kľude, zatým čo životný údel mu poskytol len ťažkosti a tvrdosti. Ale pri všetkom nestráca jemnosť duše, vie byť nežným a milujúcim bratom, vie oceniť a pochopiť čistú a sesterskú lásku a vďačne ju spláca prejavom bratskej lásky a oddanosti. A v bôľoch nezabúda ani žartovať; opäť tá "budúca" mu prichádza na myseľ a pri všetkom trápení vie aj veci dať radostný humor.

Za daných okolností: - zdravie veľmi slabé, politické pomery zmenené atď., nebolo nádeje na skorý návrat do Ecuadoru.

Viac pravdepodobné je, že udržiaval živý styk s osobnosťami známymi v Ecuadore aj po odchode, aspoň práca Anatola de Monzie0.11 o tom svedčí, že v r. 1914, v prúde válečných udalostí, keď už bol Štefánik opäť zdravý a vykonával dobrovoľne vojenskú službu, dopisoval si s direktorom hvezdárne Tufiňom a nabádal ho, aby vplýval na domáce pomery v dôvere vo Franciu, Angliu ako aj Spojené štáty, aby sa chránili Ecuadorčania Nemcov a povzbudzovali ducha v nádeji vo šťastnú budúcnosť. (13. IX. 1914 dopis Tufiňovi.)

Významná práca Štefánikova v Ecuadore došla plného uznania formálneho síce po návrate do Paríža, bol poctený rytierskym rádom Čestnej Légie, ale praktického využitkovania došla až v prúde válečných operácií. Vtedy Nemecko, snáď s vedomím vlády alebo s tichým súhlasom niektorého významného politika alebo činiteľa ecuadorského, založilo si stanicu bezdrôtovej telegrafie na Galapágoch. Prirodzene, že zaistená neutralita Ecuadoru bola pred zástupcami dohodových štátov očividne narušená a títo plným právom predložili vláde ecuadorskej memorandum, v ktorom poukazovali na zaistenie neutrality, ako aj ďalej na úspešné jednanie Štefánikovo r. 1913 v mene francúzskej vlády, a vlastné návrhy vlády ecuadorskej Francii v otázkach vedeckej organizácie najmä T. S. F., meteorologického štúdia atď. Zákrok Dohody pomohol!

Tiež aj pozdejšie došlo k uskutočneniu stanice T. S. F. vo smysle, ako pristúpil Ecuador na návrhy Štefánikove v decembri 1913. Francúzsky priemysel zabezpečil si vliv v tejto významnej otázke.

Dnes celé jednanie a poslanie Štefánikovo mnohému vidí sa akosi veľmi vzdialeným. A preca znovu sa k nám približuje najmä v dobe svetovej války a síce v dopise zo dňa 28. IX. 1918 adresovanom predsedovi Československej Národnej Rady, prof. dr. T. G. Masarykovi, z paluby lodi "Korea Maru" a odoslanom z Honolulu v súostroví Hawajskom, ktorý, bohužiaľ, do rúk Masarykových sa nedostal. Zachoval sa nám v opise amerického Čecha A. W. Juliša. Tam píše Štefánik o vydaní proklamácie Čsl. Nár. Rady, ktorú by rád sdelil tiež Ecuadoru z nasledujúcich dôvodov:

"Mne osobné by bylo milé, kdyby ste mi prenechal Ecuador, s nímž jsem v živých stycích."

Ale s podobným poslaním nedostal sa Štefánik do Ecuadoru. - Už ho nikdy nespatril ...

Pozoruhodný je francúzsky text telegramu uvedeného na strane 109. Je to onen telegram, o ktorom sa smluvili spolu s Francastelom, ktorý tam chcel ešte vložiť opatrný výraz "jusqu' a présent", ale Štefánik mu vec vyhovoril. Označenie mesiaca je pomýlené asi nedopatrením.

Posledné stránky Zápisníku sú vyplnené adresami súkromných osobností ako aj ministrov republiky Ecuadoru. Neznáme sú mená: Rojelio Alvarado, Achil Regail, ďalej Antonio Duran z Quayaquilu, o ktorých iných zpráv nemáme ako uvedených poznačení.

Neviem si vysvetliť súvislosť nasledujúcich mien: Andrassy a dr. Ondrášik; prvé je uvedené na str. 5. v súvislosti soznamu hotelov v San Franciscu.. Chicagu a New Yorku a vzťahuje sa k mestu Los Angeles, druhé je zaznačené na str. 16 bez akejkoľvek súvislosti s ostatnými poznámkami. Čísla sú úplne shodné : 535 East (E) 5 str., a iste len nedopatrením nezaznamenal u mena dr. Ondrášik Los Angeles. Sišiel sa snáď tam Štefánik s Andrássym - významným maďarským grófom a politikom ? Koho myslel výrazom slovenským ? Nebola to snáď jedna a tá istá osoba? Ako si vysvetliť súvislosť? Objasnenie by mohol podať len Štefánik sám...

Niektorým budú aj známe mená slovenských rodín: Korbel v Chicagu a Kršák v San Franciscu, najmä americkým našim bratom alebo tým, ktorí znajú pomery našich bratov v Amerike. Pán vl. radca Ferd. Písecký, bývalý pobočník Štefánikov, poznamenal mi, že sa dobre pamätá najmä na rodinu Kršákov v San Franciscu, keď cestoval so Štefánikom na jeseň 1918 cez Ameriku a Japonsko do Vladivostoku. Vtedy Štefánik dlel u uvedenej rodiny. Snáď bližšie vysvetlenie mohly podať samy rodiny spomenuté, navštívil-li ich Štefánik v r. 1913. Podobne prispelo by k objasneniu, sú-li zachované dajaké zápisky alebo pamäti o účasti Štefánikovej na slovenskom večierku dňa 9. sept. 1913 v Chicagu. Kto ho poriadal ? Účastnil sa ho Štefánik oficielne alebo len ako súkromná osoba, v spoločnosti známych atď. ? Podrobnosti by boly iste zaujímavé.

Doplnkom uvádzam označenie hodín v Zápisníku. Niekedy Štefánik zaznamenáva hodiny francúzskym počítaním : 13, 14, 15 atď., niekedy ešte po starom: 2, 3, 4 (odpol.) atď. Pozorný čitateľ pochopí správne dobu, o ktorej Štefánik píše. V tomto ohľade bol veľmi presný, zaznamenával aj minúty.

Iných poznámok ohľadne obsahu netreba snáď uvádzať.

Prehľadnej tabulke o postupe cesty zo San Francisca do Papeete vo dňoch 17. sept. až 28. sept. každý porozumie, keď si povšimne vysvetliviek. V nej sa Štefánik dvakrát pomýlil: v predposlednom stípci v číslach: 1959 a 2279 prehliadnul chybu a písal 1951 a 2249. Že sa jedná skutočne o nedopatrenie, možno sa presvedčiť nasledujúcou skúškou 1641 + 318 = 1959 a 1959 + 320 = 2279, čo znamená vzdialenosť od San Francisca dňa 23. a 24. septembra. Označil som preto správne vzdialenosť a nedopatrenie napravil.

Niektoré vysvetlivky skratiek uviedol som na patričných stránkach, iné na konci diela. Úfam, že podajú primeraný a vhodný výklad.

Vyslovujem úprimnú vďaku za láskavú pomoc sl. prof. Fr. Vlčkovej z Banskej Bystrice pri prekladoch francúzskych telegramov, podobne aj p. riad. Vlad. Hrubešovi z Lučenca a p. riaditeľovi E. Skopalovi z Banskej Bystrice za cenné pokyny a rady.

Našu verejnosť prosím o láskavé prijatie diela.

Vydavateľ.

zpět na obsah - Další: Zápisník Štefánikov z Ecuadoru z r. 1913.